Prebudenie v panike.
Alexandre Aja vo svojom klaustrofóbnom horore Kyslík (Oxygene) rozohráva hru o život s Mélanie Laurent. Štýlový, funkčný a štíhly horor v sebe nosí na žáner netradičnejšie vyšší koncept, ktorý skvele vystihuje minuloročné obdobie izolácie a blednúceho optimizmu, a to i napriek tomu, že Alexandre na Kyslíku pracoval ešte pred globálnym kolapsom.
Mélanie Laurent hrá ženu bez identity, ktorá sa prebudí v kryogénnej komore a po boji so synteticky pôsobiacim zámotkom sa ocitne tvárou v tvár ničote. Vo futuristicky vyzerajúcom pode sa dozvie o svoje blížiacej sa smrti. Pokojný hlas oznámi stav kyslíka v komore na úrovni 35% a jediný, kto jej môže pomôcť je AI asistent MILO, ktorý okrem prístupu na sociálne siete, k odborným časopisom a Žltým stránkam, vie galantne ponúknuť intravenózne sedatíva a eutanáziu. Žena, s oficiálnym označením Omicron – 267, má okrem miestami desivého MILA prístup svojim pomiešaným útržkom spomienok, ktoré nedávajú príliš veľký zmysel a vie ich vyvolať pocitom bolesti.
Kyslík je dokonalou ukážkou majstrovstva réžie Alexandrea Aju a hereckého výkonu Mélanie Laurent. Alexandre využíva dostatok uhlov, záberov a strihov, aby dej odohrávajúci sa v drobnej komore diváka “neudusil”, no zároveň neupustil od pocitu izolácie a samoty. Na Mélanie Laurent film stojí a jej herecký výkon plný autenticity a realizmu si zaslúži potlesk. Pri sledovaní jej pocitov strachu, paniky, smútku, optimizmu či zamilovanosti by nejeden začal dumať nad tým, či sa nechtiac nestal divákom sci-fi snuff filmu.
Dokonale funguje hlavne prvá trištvrte hodina, v ktorej Omicron – 267 hľadá odpovede na základné otázky o svojej identite, minulosti, lokality, ale aj na desivejšie a mysterióznejšie nevyriešené záhady. Prečo na núdzový signál doteraz nikto nereagoval? Prečo spojenie s políciou pôsobí podozrivo zbytočne? Prečo firma vlastniaca kryopody nechce spolupracovať a prečo jej drobné spomienky obsahujú nemocnicu a javorové semená? Divák sa stáva súčasťou riešenia konšpiračnej záhady a podozrivo inteligentný MILO je viac než nápomocný.
Po vyriešení záhady a zodpovedaní otázok, sa Aelxandre Aja posunie do emocionálnejšej roviny riešiacej morálne dilemy našej civilizácie a jemne filozoficky sa pohráva s myšlienkami o tom, čo znamená byť “niekto” a ako vie budúcnosť našich technológii rozmazať hranicu medzi ľudskosťou a pohodlnou výhodnosťou. Čo znamená byť človekom a či originalita prežitej reality je podmienkou na vzájomnú empatiu.
Posledný akt prekvapivo na daný žáner zodpovie úplne všetky otázky a viaceré v pozadí namaľované náčrty zostanú elegantné otvorené. Nie každému však sadne sentimentálny mix tragédie a optimizmu, no to sa dá tejto žánrovej a prekvapivo hlbokej štýlovke odpustiť, rovnako ako aj fakt, že počas záverečných titulkov si začnete klásť otázku, z akého praktického dôvodu mal MILO prístup k celej informačnej sieti na svete, keď dôvod na jeho existenciu si to nikdy nevyžadoval.
