Najlepšie horory roku 2020

Už sa to skončilo?

Tváriť sa, že rok 2020 bol ako všetky predošlé, by nebolo zrovna fér. Tento rok bol ťažký pre každého. Ľudia prichádzali o svoje životy, o svoje zdravie, o svojich blízkych, o svoju prácu a “normálnosť”- akúsi prirodzenú rutinu, na ktorú sme boli všetci zvyknutí. Rok 2020 bol náročný aj na priemysel, ktorému sa primárne venujeme.

Poďme teda dúfať v to, že najbližší rok bude aspoň o 49% lepší ako ten čerstvo odídený. Kým roku 2020 dáme v Horormagórii oficiálne zbohom, zaspomínajme si naň naposledy pomocou výberu toho najlepšieho.

Nech sa páči, najlepšie horory roku 2020.

The Lodge

The Lodge od Severina Fialu a Veroniky Franz (Goodnight Mommy) je snový, desivý pohľad do sveta mysteriózneho rodinného teroru. Film je paranoidný, úmyselne ukrývajúci akýkoľvek kontext či subtext. Divák nevie, čo sa deje a kam horor plánuje ísť. I keď si film vo viacerých – a hlavne v jednom významnom – momentoch zahryzne do vlastného chvostu, stále ide o film, ktorý si zaslúži pozornosť a svoje miesto v zozname.

The Invisible Man

I keď The Invisible Man je román od H.G Wellsa z roku 1897, je dôležité pripomenúť, že neviditeľný muž žije v našom kolektívnom podvedomí práve vďaka filmovej adaptácii z roku 1933 pod slávnym logom Universal Monsters.

I keď nejeden fanúšik filmov a hlavne hororov slová “remake”, “prerábka” či “nový pohľad na klasiku” zo srdca neznáša, je nutné povedať, že Leigh Whannell a Blumhouse dokázali vytvoriť kvalitný, napínavý a v správnej miere šialený horor zapadajúci do modernej doby, no zároveň rukou mávajúci literárnej predlohe a neskoršej filmovej klasike. A Elizabeth Moss je geniálna.

Gretel & Hansel

I keď možno nepochopiteľné, ba priam kontroverzné zaradenie, má svoje odôvodnenie. Hororový pohľad na klasickú rozprávku Janko a Marienka je ukážkou talentu Oza Perkinsa a tak ako jeho predchádzajúce filmy The Blackcoat’s Daughter a I Am the Pretty Thing That Lives in the House, oplýva jedinečnou atmosférou a nezabudnuteľným vizuálom. Oz Perkins má to, čo mnohým filmárom chýba – vlastnú víziu. A i keď sa Gretel & Hansel dočkal vlažnejších reakcií, stojí za pozretie. Film má totiž okolo seba auru kultovosti a ktovie, možno sa hororová komunita k tomuto pohľadu od Perkinsa o niekoľko rokov neskôr vráti.

Impetigore

Joko Anwar je v domovskej Indonézii považovaný za kráľa hororu a Impetigore je skvelou ukážkou pravdivosti tohto sentimentu. I keď jeho predchádzajúci počin Satan’s Slaves sa v 2018 dostal na náš “ročný” zoznam, je potešením dodať, že Joko Anwar ako filmár vyrástol a Impetigore je omnoho sebavedomejším dielom. Smutnejšou správou je to, že Joko má stále tendenciu hádzať si polená pod vlastné nohy so snahou prekvapovať diváka za každú cenu. Impetigore je však stále veľmi silný supernaturálny horor, ktorý dýcha svojskou “folkovosťou”

#Alive

Buďme k sebe úprimní. Zombie subžáner trčí jednou rukou z hrobu už veľmi dlhú dobu a filmov, ktoré sa snažia zombíkov obliecť do nových šiat je ako šafránu. Il Cho a jeho #Alive sa viackrát počas svojich 98 minút snaží urobiť niečo nové, a i keď nejeden žánrový veterán by mohol nad niektorými nápadmi mávnuť rukou, v Horormagórii sme sa naučili tešiť z maličkostí. A navyše je #Alive zábavný, akčný a napínavý vo všetkých správnych miestach.

The Platform

Galder Gaztelu-Urrutia a David Desola naše Netflixové obývačky potešili bezútešným sociálno-psychologickým hororom, ktorý svojim priamočiarym konceptom zožul a následne vypľul teror, ku ktorému si všetci univerzálne prisadáme bez mihnutia oka. The Platform je jednohubka, na ktorej chuť tak dlho nezabudnete.

The Dark and the Wicked

Bryana Bertina poznáte pre hororovú sériu The Strangers (Oni), no v tomto filme odhalil svoju temnejšiu, osobnejšiu stránku. Príbeh o súrodencoch, ktorí sa dostavili do osamoteného domu na výpomoc svojej matke s ich chorým otcom, je vykúpaný v nezabudnuteľných supernaturálnych scénach. Pod povrchom však skrýva viac, než len dokonalá hudba a hutná atmosféra.

Hunter Hunter

Koľkokrát sa vám stalo, že pri pozeraní filmu ste si povedali “Ach, takýto horor som už videl stokrát”? Hunter Hunter od Shawna Lindena vo vás vyvolá tento pocit na úplnom začiatku. Ide však o úmysel. Les. Rodina. Osoba odíde. Osoba neprichádza. Niečo sa deje. Keď sa však necháte pohojdať v tejto kolíske poznaného, film vás v správnu chvíľu vyhodí zo sedačky a padnete do pasce, z ktorej sa len tak ľahko nedostanete.

Relic

Relic je režisérsky debut Natalie Eriky James, ktorý napísala s Christianom Whiteom. Ide o pomalý, atmosférický, osobný a dramatický horor, majstrovsky udržujúci balans medzi dramatickým psychologickým dielom a tradičným “haunted house” konceptom. Relic pracuje s témou mentálneho ochorenia a dopadu na človeka a blízku rodinu veľmi citlivo. Ide o jeden z najdesivejších zážitkov tohto roku.

Host

Ak existuje horor, ktorý dokonale vystihuje šialený rok 2020, ide jednoznačne o režisérsky debut Roba Savagea. Film bol natočený počas 3 mesiacov za pomoci Zoomu. Viacerí herci improvizovali, stavali si vlastné domácke sety a pripravovali si praktické efekty po svojom. Práve táto smutne reálna situácia, ktorá postihla celý svet, dala hororu autenticitu. Jej absenciu bolo cítiť v ostatných “found footage” webkamerových hororoch minulosti. Len ten samotný fakt “nanútenej” improvizácie dokázal R. Savagea, jeho scenáristov Jeda Shepherda, Gemmu Hurley a hercov potlačiť k vytvoreniu legitímne desivého hororu, ktorý nesmrdí hračkárstvom. Naopak, cítiť z neho strašidelnú absurditu, cez ktorej brány sme si prešli všetci.

Possessor

Possessor od Brandona Cronenberga dostal kopec prívlastkov a pečatí so žánrovými buzzwordmi. Niet sa čomu veľmi čudovať, film je náročné hodiť do štyroch rôznych škatuliek, nie to ešte do jednej. Possessor je štýlový, nepríjemný, násilný, tragický, brutálny, bizarný, chaotický horor, pomenúvajúci dobu, v ktorej všetci žijeme. V dobe, v ktorej slovo “identita” znamená možno viac, než kedykoľvek predtým. V dobe, v ktorej táto “identita” môže byť v záujme nepoznanej entity. V konečnom dôsledku, Possessor provokuje a ponúka morálne ponaučenie. Či sa však k nemu dokážete prebrodiť cez šialene hnusný teror je len na vás. Ak sa tak nestane, necíťte sa zle.

The Call

Chung-hyun Lee tento rok priniesol film, ktorý patrí do kategórie “Nič mi nehovor”. Nie preto, že akékoľvek očakávanie dokáže pokaziť zážitok ale preto, lebo film je splnením snom každého hororového diváka. Chung-hyun Lee je inteligentný človek, čo vidno v jeho filmárstve. Niekedy stačí naozaj tak “málo” – inteligentný filmár s túžbou prekopať horor.

La Llorona

Nie, toto nie je tá kliatba kvíliacej ženy, ktorá vám prebehla mysľou. Táto La Llorona je ťaživý, pochmúrny hororový príbeh o tradičnej legende kvíliacej ženy, v ktorom však Jayro Bustamante rozumie, aký silný odkaz na pohľad jednoduchý koncept môže mať. Bustamante majstrovsky kombinuje viacero žánrov a divákovi ponúka supernaturálny horor so silným politickým a ideologickým odkazom. La Llorona je len dôkazom toho, akým významným jazykom horor môže byť, ak je v tých správnych rukách.

His House

Celovečerný režisérsky debut Remiho Weekesa, ktorý pracoval zo scenáru Felicity Evans a Tobyho Venablesa, priniesol jeden z najväčších prekvapení tohto roku. Príbeh o dvoch žiadateľoch o azyl v neurčitom anglickom mestečku skĺbil supernaturálny horor s tým psychologickým a priniesol relevantný príbeh, ktorý by mal byť povinným zážitkom pre každého z nás. His House je tragický a surovo reálny pohľad do sveta, ktorý je obrovskej väčšine nám cudzí. Film navyše ponúka jeden z najsilnejších záverov tohto roku.

I’m Thinking of Ending Things

Skoro ako každý rok, aj teraz je jeden z najlepších hororov film, o ktorom sa všetci boja povedať, že hororom naozaj je. I’m Thinking of Ending Things bol dlho propagovaný ako Kaufmanov prvý zárez do hororu, no akonáhle sa ukázalo, že ide hlboký film s vidinou ocenení, Hollywood urobil otočku a filmoví kritici zostali zmätení z toho, ako sa vykrútiť z napísania “je to horor”. Horor predsa nemôže byť intelektuálnym dielom, nie?

I’m Thinking of Ending Things od Charlieho Kaufmana je adaptácia rovnomenného románu Iana Reida z roku 2016. I’m Thinking of Ending Things skutočne patrí medzi najlepšie horory tohto roku. Film je desivý, lebo horor vychádza z intimity a pochopenia našej identity. Vychádza z analýzy životných rozhodnutí, z uchopenia našich zlyhaní a kapitulácie nad budúcnosťou. Zatiaľ čo pocit hororu po dobrej ľakačke s divákom zostane maximálne na jednu noc, I’m Thinking of Ending Things s divákom zostane niekoľko dní. Pozretím a pochopením filmu si do svojej mysle pozvete reálny, osobný teror. Príbeh diváka vyzlečie donaha, ukáže mu jeho hlboké obavy a potupí jeho ego. Tento film vystihuje slovo “hrôza” a je pravdepodobné, že na podobný zážitok si budeme musieť počkať dlhšie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.