Pohľad pod kožu.
Kým sa k filmu dostaneme, upozorňujem vás na to, že síce v recenzii nenájdete podstatné príbehové spoilery, nájdete v nej niekoľko scén slúžiacich ako ilustrácia kritiky. Takže ak ste film nevideli a chystáte sa naň ísť so zámerom vytvoriť si vlastný nepoškvrnený názor, pre istotu zatvorte kartu vášho internetového prehliadača.
Kolízia dvoch svetov
Démon zatratenia (The Wretched) od Brett Piercea a Drew T. Piercea je hororový film o tínedžerovi Benovi, ktorý sa počas neodvratného rozvodu rodičov presunie na leto k svojmu otcovi. Prácu v prístave mu však prekazí návrat tisícročnej čarodejnice milujúcej deti, navyše s veľmi výnimočnou schopnosťou ovládať – ako názov napovedá – zatratenie a zabudnutie. Ben si teda užíva takmer typické pubertálne leto, pokým sa jeho sused Dillon záhadne nestratí a nikto nerieši, čo sa s ním stalo.
Film začína ako klišoidný rodinný film z produkcie Hallmark s dávkou humoru, ktorý by viac pasoval do pásovo vyrábaných tínedžerských komédií zo začiatku nového milénia. Stiahnuté plavky v bazéne ako forma hravej šikany vedia byť vtipné naozaj málokedy, teda pokiaľ scéna nie je ukončená hlasným čľupotom a obdivným vzdychom prizerajúcich. V takom prípade palec hore.
Bohužiaľ, s týmto „hravým“ humorom bratia Piercovci obohatili aj hororový aspekt filmu. Je nutné dodať, že humor do hororu jednoznačne patrí. Je však dobrým zvykom vedieť, či finálny produkt bude patriť do zoznamu medzi filmy ako Doghouse či horory ako Midsommar a The Lighthouse. Inak hrozí prípad „démona zatratenia“.
Čo tým myslím je to, že použitý humor by mal ladiť s tónom filmu, ktorý je zvolený. Ak je cieľom vytvoriť pocit číhajúceho strachu v susedstve, či paranoje rastúcej z hororovej témy tisícročného zla prezliekajúceho sa za susedov à la Invasion of the Body Snatchers, vytvoriť celý vtipný gag okolo zápachu a vzhľadu démonickej entity v tele manželky hraničí s paródiu vhodnou do série filmov Scary Movie alebo do absurdného sveta Asha Williamsa.
Týchto komických scén je vo filme našťastie málo, no i tak zbytočne trhajú mračná temnej atmosféry. Kontrastným príkladom je absolútne geniálna scéna v prvej polovici filmu, v ktorej sa chlapec Dillon schováva u suseda Bena a nová čarodejnícka matka Abbie ho príde hľadať, čakajúc na verande nocou zahaleného domu, s prázdnymi emóciami na tvári a s nádherným využitím osvetlenia a kamier, ktoré zvýrazňujú pocit nepríjemnej paranoje.
Bratia Piercovci okrem talentu na subtílny teror majú aj talent na vytvorenie pomerne efektívnych ľakačiek.
Práve tieto spomenuté príklady sú zdrojom osobnej frustrácie. Často kvalitné pasáže hororu podporované príjemnými praktickými, CG efektmi a skvelým hereckým výkonom Zarah Mahler sa strácajú v skrumáži vizuálnych gagov, nedokončených nápadov a trápne zbytočnej rodinnej dejovej línie.
„Za oknom, pod stromom stojí Potenciál…“
Samotný koncept čarodejnice s nezvyčajnou láskou k deťom možno nie je originálny, no je natoľko zakorenený vo folklóre obrovského množstva kultúr, že nikdy nie je na škodu prebádať nové možnosti zla.
Tisíc rokov stará čarodejnica žijúca v koreňoch stromu, ktorá pravidelne opúšťa svoj domov, oblieka sa do kože matky a pochutnáva si na deťoch? A k tomu má schopnosť vyvolať u ľudí zabudnutie? Beriem! Nalejte mi ten príbeh do gágora, utopte ma v hline démonického vzlyku, hoďte ma do pivnice ťažkého folklóru a nechajte ma preplávať Atlantik šialených miestnych legiend.
Na škodu mojej fantázie, Piercovci „démona zatratenia“ zredukovali na veľkosť obyčajného supernaturálneho zloducha milujúceho nahotu a vyškrabávanie tvárí z rodinných fotografií.
To nutne nemusí byť negatívna kritika. Je potrebné brať ohľad na to, že ide o štandardný 90 minútový „letný“ horor a film sa netvári byť etnologickým cvičením.
Stalo sa to však negatívnou kritikou v sekunde, kedy i Benove pátranie po pôvode čarodejnice na Witchipédii vyhodilo lepší koncept v jednej neúplnej vete, než ponúka samotný dej. V tradičnom „pozerajte ma, googlim odpovede“ momente na štýl Slender Man totiž vybehne omnoho hlbší koncept „Temnej matky, ktorá sa živí zabudnutými“.
V tom momente som začal polemizovať nad v danej chvíli neexistujúcim hororom zaoberajúcim sa hlbšími sociálnymi témami. Navyše je dosť možné, že ide o koncept, ktorý Piercovci pôvodne plánovali prebádať. Nemôže byť predsa náhoda, že rozvod je primárnou témou tohto filmu… či?
Rodinné prípady
Práve téma tínedžera Bena bojujúceho so svojou pubertou a blížiacim sa rozvodom rodičov je až neuveriteľne neefektívna.
Piercovci posúvajú dej pomocou prázdnych, surovo natlačených konfliktov medzi Benom, jeho otcom a otcovej novej priateľky Sary až tak, že i Rodinné prípady na Markíze by prvotný scenár zahodili do koša. Väčším hriechom je však to, že konflikty sú vyriešené vtipom v aute alebo ešte horšie, sú tak zbytočné, že sa k ním film radšej nikdy nevráti.
Navyše, približne 20 minút pred koncom sa bratia Piercovci rozhodli mať vlastný „Mám ťa!“ moment, ktorý je tak lenivý a urážlivý, že bolo náročné za trest nestiahnuť 2 body z hodnotenia. Kto videl, vie.