Recenzia: To (It, 2017)

Recenzia filmu To (It, 2017).

Prologue

To (It) je román od spisovateľa-génia Stephena Kinga, pôvodne vydaný v roku 1986. Instantný románový hit o zvláštnej entite To a siedmich detských hrdinov sa dočkal prvej audiovizuálnej adaptácie v roku 1990. Vyšiel vo forme televíznej mini-série, ako jeden z viacerých projektov, ktoré v dobe 90. rokov testovali hranice televíznych možností. I napriek viacerým zmenám oproti predlohe sa adaptácia stala kultovou záležitosťou, ktorá sa pre mnohých stala bránou do sveta tvorby S. Kinga. V roku 2002 si táto mini-séria prešla editačnou úpravou a vyšla na DVD. V roku 2016 dokonca aj na nosičoch Blu-ray.

O novej adaptácii sa šepkalo už v roku 2009. Štúdio Warner Bros. malo poveriť Davida Kajganicha (The Invasion, Town Creek) úlohou adaptácie románu na formát, ktorý by sa zmestil do jedného filmu.

No v roku 2012 vyšlo najavo, že režisérom bude Cary Fukunaga, ktorý je našim divákom známy ako tvorca prvej série seriálu True Detective. Jeho cit pre kinematografiu a charakteristický drsný a temný štýl mal skvele obliecť To.

V roku 2014 nastala svojim spôsobom výrazná zmena, keď sa vedenie Warner Bros. rozhodlo presunúť produkciu filmu do svojej divízie New Line Cinema (Nightmare on Elm Street). To bol jasný signál toho, že pôjde o čistokrvný horor. Kajganich bol taktiež stále pri filme a spolu s Chaseom Palmerom po boku Fukunagu vytvorili silnú kreatívnu trojku, ktorá si rozumela. Palmer bol už vtedy známy, ako fanatik s vizuálnym citom pre žáner noir. Bolo to teda ďalším potvrdením domnienok, že pôjde o temný snímok, snažiaci sa zachytiť atmosféru originálnej predlohy.

Bohužiaľ, v roku 2015 Cary Fukunaga ohlásil odchod od projektu, čo vyrazilo fanúšikom dych. Rozhodol sa tak po tom, čo “produkčný dom hororu” New Line Cinema Carymu predstavil svoje vízie o filme. Fukunaga sa vo viacerých rozhovoroch veľmi otvorene vyjadril o nezhodách. Fukunaga, Palmer a Kajganich boli obrovskí fanúšikovia Kinga a román To bol pre nich doslova detstvom. Mali k nemu silný vzťah a chceli vzdať hold Kingovej geniálnej vízii. Na scenári oboch filmov pracovali až tri roky a King ho označil za “verziu, ktorú štúdio musí urobiť.”

Fukunaga mal v pláne urobiť temný, výpravný a nekonvenčný horor pre fanúšikov žánru, ktorý podľa neho strácal svoju pravú tvár v mainstreame. Minimálne prvý film mal byť veľmi drsný a so všetkými kontroverznými scénami, ktoré sa vyskytovali v knihe. Chcel dôkladne vyrozprávať príbehy detských hrdinov a z Pennywisa spraviť viac, než len klauna.

Divízia New Line Cinema potrebovala veľký hit a kolosu Warner Bros. dokázať svoju hodnotu. Fukunagovi otvorene povedali, že by viac preferovali intenzívny hororový film s rýchlym spádom a viacero nápadov Fukunagu odmietli. Rozhodol sa tak radšej od projektu odísť, nakoľko nechcel byť súčasťou niečoho, čo by malo potenciál sprzniť jeden z najslávnejších románov S. Kinga.

Fukunagu na režisérskej stoličke nahradil Andrés Muschietti (Mama, 2013) a scenár mal prepísať Gary Dauberman (Annabelle, 2014). Muschietti sa v rozhovoroch vyjadril, že King napísal ikonický horor zasadený do 50. rokoch minulého storočia a že je čas príbeh posunúť do modernejšej doby, keďže v románe sa To objaví aj ako vlkolak, múmia, či Dracula. Muschietti otvorene povedal, že nič z toho vo filme nebude. Dej posunul do rokov osemdesiatych, s tým, že dospelácka realita bude v súčastnosti. Taktiež sľúbil akčnejší a prekvapivejší horor, teda celkom odlišný od myšlienky pôvodného režiséra a scenáristov.

Muschietti mal veľmi náročnú úlohu. Musel vytvoriť menej kontroverznú snímku, ktorá by uspokojila štúdio, zlákala by nehororových fanúšikov a zároveň by nemala uraziť fanúšikov románu.

Po masívnej kampani vyšlo To 7. septembra.

The Loser’s Club

The Loser’s club, resp. klub Smoliarov, prípadne klub Núl, pozostáva zo siedmich detských hrdinov. Bill aj napriek želaniu rodičov bojuje so zmiznutím svojou bračeka Georgieho, ktorého stiahol do kanálu Pennywise. Beverly prežíva prvé fyzické prejavy dospievania, ktorých sa nesmierne bojí. Uvedomuje si svoju kvitnúcu ženskosť a príťažlivosť, čo ju desí aj z toho dôvodu, že má za otca manipulatívneho tyrana, ktorý ju chce len pre seba. Eddie má pre zmenu matku, ktorá sa ho snaží držať neustále pri sebe a vonkajší svet považuje za permanentné riziko. Z Eddieho doslova vychová hypochondra, ktorý sa bojí absolútne všetkého. Richie je zase vtipálek, ktorý svojim hlasným a ofenzívnym humorom skrýva temnú realitu svojho domova. Potom tu máme Stana, ktorého sa rodičia snažia premaľovať na svoj obraz, obézneho Bena, ktorý v sebe skrýva veľké srdce a starú dušu. Posledným je Mike, ktorý žije na farme po tragickej smrti svojich rodičov.

Román trávi veľmi veľa času predstavovaním povahy, pozadia a zázemia každej jednej postavy. King dokonale vykreslil cestu každého z nich, po ktorej sa dostali k dverám klubu Smoliarov. Členovia klubu Smoliarov sú tragickí a to i napriek typickej detskosti a humoru.

Príbeh v románovom To je jedná obrovská depresia. Je metaforou dospievania, neznáma, ktoré každý dospievajúci človek tlačí pred sebou a strachu, ktorý v sebe pociťuje. Snaha odtrhnúť sa od detstva, no do dospelosti si nevziať hriechy rodičov a strach, ktorý sa na nich za ten čas nalepil. No i keď človek počas skúšky dospelosti čelí svojim strachom, ten zostane navždy v rohu mysle každého dospievajúceho a raz, raz sa určite vráti. Celý život je hra pozostávajúca z aktu neustáleho dospievania a bojovania so svojimi strachmi.

Muschietti túto atmosféru dokázal zobraziť celkom dokonale. Mesto Derry je na pohľad krásne, no hneď po došliapnuti na zem sa divák stane svedkom skrytej tragédie, nezvestných obetí, ktorým nikto nevenuje pozornosť a dospelí sú v úzadí takmer každej scény. Keď sa už aj objavia, sú hrozní, odporní a morálne skazení. Derry je mestom detí a entity, ktorá si hovorí Pennywise.

Vykreslenie detských postáv v prípade klubu Smoliarov je naozaj veľmi pestré a postavy z knihy naozaj ožijú. Najviac priestoru dostanú Bill, Eddie, Beverly a Richie. Síce ich príbehy nie sú tak komplexné ako v predlohe, no pre diváka sú dostatočné na to, aby pochopil ich správanie a vedel s nimi cítiť. Menšej dôkladnosti sa dostalo ostatným deťom. O Mikeovi vieme len toľko, že mu zomreli rodičia a školský gang tyranov ho nenávidí pre farbu pleti. Ben je stereotypom neatraktívneho chlapca, ktorý je síce emocionálne vyspelý, no nezostane mu nič iné než sa pozerať na svoju platonickú lásku, ako flirtuje s iným. Najväčším negatívnym prekvapením je postava Stana. Nielenže je oproti predlohe otočený o 180 stupňov, no nedostane takmer žiadny priestor. Kľudne by sme mohli spomenúť aj Richieho, ktorého si divák zapamätá ako toho chalana s geniálnymi hláškami. Jeho vnútorný boj so svojimi negatívnymi emóciami celkom absentuje.

Keď sme už pri Richardovi a jeho vtipných slovných manieroch, humoru je medzi detskými hrdinami na rozdávanie. Nie je na tom nič zlé, samotný román mal srdce a humor, avšak, je vždy dobre vedieť, kedy prestať a v tom film zlyháva. Tzv. comic relief sa využíva pre rozbitie napätia aj v hororoch. No nie je zdravé, keď sa takmer každý desivý moment skončí gagom, vtipom, či situačným humorom.

Pre príbeh filmu It je najpodstatnejšie vykresliť emocionálny stav detských postáv. Sú to fundamentálne aspekty, ktoré umožňujú vyčínanie Pennywisa, ku ktorému sa dostaneme neskôr. Ak divák nevie, odkiaľ pramení strach postavy a aký dopad to má na spleť udalostí, nikdy nemôže pochopiť ten silný symbolizmus, ktorý siedmi hrdinovia predstavujú. Klub Smoliarov je teda len 60 – percentný, čo je obrovská škoda. Mladí herci však zo svojich postáv vyťažili absolútne maximum a je ich väčšinovou zásluhou, že nedokonalosti scenáru a očividne vystrihnuté scény postáv, dokáže divák so zatajeným dychom odignorovať.

Bitkári

Môžeme šikanujúcich tyranov nazvať klubom Bitkárov? Áno? Fajn.

Klub Bitkárov je pre dynamiku príbehu veľmi dôležitý. Jeho členovia sú stelesnením toho, keď sa niekto nechá vymodelovať zhnitým a skazeným prostredím, v ktorom vyrastal. Nechcú sa zmeniť, nepotrebujú sa zmeniť a život v Derry im vyhovuje. Strach ich pohltil až tak, že ho nevnímajú a pripomenie sa im len vtedy, keď sa potrebujú utvrdiť v tom, že jediná správna cesta je cesta bez odporu.

Medzi výrazné postavy románu patria Henry a Patrick, ktorých prítomnosť vyvoláva des v každom detskom obyvateľovi Derry. Postava Patricka je tak hrozná, že i ako druhoradý antagonista si získal svojich fanúšikov. Patrick je totálne zvrátený a oplzlý. Trpí mentálnou poruchou, kvôli ktorej si myslí, že je jedinou skutočnou osobou na svete a tak sa k ostatným aj správa. Školáčky bez problémov sexuálne napáda, bez strachu a otázky skúsi sexuálne uspokojiť svojho tyranského kamaráta Henryho a miluje pocit mŕtvych zvierat vo svojich dlaniach. Miluje ho až tak, že si mŕtvoly skladuje vo svojej špeciálnej chladničke.

Keďže sme v úvode spomenuli, že štúdio nechcelo kontroverzie, knižného Patricka sa divák nedočká. Je tu, ale len ako komparz, na ktorého znenie hlasu si po skončení filmu nespomeniete.

To

To, alebo pre lepší prehľad Pennywise, je v predlohe zvláštnou entitou pochádzajúcou z makroverza; z bezdimenzionálneho “priestoru.” Pennywise je starý možno aj niekoľko miliárd rokov, nie je samec, nie je samica. Je To. Pennywise je manifestáciou absolútneho zla, ktoré sa príde na Zem živiť strachom a usadí sa pod mestom Derry.

To dokáže meniť podobu a väčšinou sa objavuje ako tancujúci klaun Pennywise. Pennywise je precízny, múdry a so schopnosťou nadviazať emocionálne spojenie s ktoroukoľvek obeťou. Bez problémov vie vyčkať na svoju obeť aj niekoľko rokov, je trpezlivý a rád využíva rôzne pasce, ktoré spôsobeným strachom “osladia” mäso koristi. Dokázal sa dokonale zamaskovať pred dospelákmi a z mesta Derry si spraviť slúžku.

Vo filme takúto adaptáciu Pennywisa nenájdete.

To sa tu objavuje ako desivý klaun Pennywise, Lepra, obete požiaru, žena z desivého obrazu, Georgie, či okrem iných aj bytosť bez hlavy. No jeho najvýraznejšou podobou je aj v adaptácii postava ikonického klauna.

Klub Smoliarov vďaka Benovi príde na to, že sa Pennywise prebúdza každých 27 rokov a živí sa strachom. Tvorcovia si podľa najnovších informácií nechali viac z pôvodu Pennywisa na druhý film.

Scény s To sú šokujúce, desivé a originálne. Pennywise je groteskný, absolútne absurdný a skvelým mixom stelesnenia teroru a klaunovského manierizmu. Herec Bill Skarsgård je v tomto ohľade geniálny. Tieto klaunovské tiky s prehnaným množstvom vtipov klubu Smoliarov môžu diváka v očakávaní 100% hororu sklamať, ide však o subjektívny pocit. Je nutné byť pripravený na veľkú dávku smiechu.

Problém je v inom, a to v tom, že Pennywise nenaháňa nepríjemný a zakrádajúci sa strach. V knihe i samotná myšlienka na entitu To dokázala prebudiť horor. Muschietti spravil z To len ďalšieho záporáka so supernaturálnym, no nejasným pôvodom. Pennywise nie je podľa predlohy grandiózny, sofistikovaný a ťahajúci za nitky hororu. Akoby tvorcovia zabudli na to, že ide pre ľudskú myseľ nepredstaviteľné vedomé mimodimenzionálne “niečo”, čo žiadny smrteľník nikdy nepochopí. Divák má skôr pocit, že sleduje pobláznené, zbrklé monštrum so schopnosťou meniť fyzickú podobu a spraviť z Henryho zombíka. Zachytenie veľkoleposti a vesmírnej inteligencie entity To sa Muschiettimu vôbec nepodarilo.

Rituál

Pre román je príznačný rituál Chüd, či rôzne indiánske dymové scény, ktoré boli bránou k vedomosti o To. Tu treba Muschiettimu zatlieskať, nakoľko v modernizovanom príbehu to svoje miesto jednoducho nemá. Problém je však v tom, že Muschietti tieto scény resp. ich zmysel nenahradil akoukoľvek alternatívou a tak aspekt mystiky značne chýba, nakoľko v predlohe umožňujú náhľad do univerza S. Kinga a spoznanie nepriateľa Pennywisa, Maturina (Korytnačka). K Maturinovi je naprieč filmu niekoľko odkazov, no tento detail si neužije divák neznalý knihy.

Rituál Chüd bol spätý s porazením Pennywisa, resp. jeho oslabením. Sila viery a myšlienok prezentovala nádej v porazenie zla zmenou mentality jedinca a skupiny. Maturin Billovi prezradil, že To je poraziteľné prekonaním strachu a vierou v silu mysle. V knihe napr. pri prvom rituále Chüd hrdinovia verili, že striebro má supernaturálne schopnosti ako vo filmoch a tak s aj stalo. Absencia naivity a fantasy prvkov pri ceste za porazením “príšery” so sebou nesie svoju daň a finále tak má menšiu šťavu, ktorá by sa do detského vnímania sveta hodila.

Pri románe čitateľ vedel, do akej bitky epických rozmerov sa detskí hrdinovia púšťajú. Nielenže To bolo absolútne desivé a pretransformovalo sa do gigantickej samice pavúka (nakoľko nič desivejšie si ľudská myseľ nevie predstaviť), no Bill pri pohľade do očí Pennywisa dokonca zazrel jeho pravú podobu- nekonečnú, oranžovú, žiariacu a chlpatú kreatúru. I keď neskôr je To opísané ako sústava žiariacich orbov, na ktoré pohľad spraví z človeka šialenca.

Film ponúka krátky náznak pavúka, no okrem toho ide skôr o vtipnú bitku s klaunom, pri ktorej majú detskí hrdinovia navrch. Hneď ako si začnú veriť a nevnímať strach, ide o masaker. Záver bitky je naozaj neuspokojivý, čo bolo cítiť v reakciách takmer každého návštevníka kina.

Ďalším podstatným aspektom finále v literárnej predlohe je dodnes kontroverzná scéna, v ktorej Beverly sexuálne uspokojí svojich kamarátov. Aby sme sa zastali Kinga, v románe mala táto dlhá pasáž svoj význam. Ako sme spomínali, príbeh je veľkou metaforou pre dospievanie a išlo o silný emocionálny moment, počas ktorého Beverly prekonala svoje obavy a stala sa symbolickým epicentrom epizódy dospievania.

Nikto neočakával, že Muschietti túto scénu natočí a v konečnom dôsledku je super, že sa ju rozhodol neimplementovať. No nahradil ju scénou, ktorá svojou patetickou sladkosťou mala blízko k argentínskym telenovelám. Podstatné ale je, že Ben si prišiel na svoje a Richie svojou hláškou “Jesus…. FUCK!” uspokojil aj zvrhlíkov, ktorí do poslednej chvíle verili v to, že uvidia o seba sa trecie telá detských hercov.

Záver

A. Muschietti s Daubermanom mali náročnú úlohu. Museli vytvoriť film, ktorý uspokojí štúdio, sviatočných návštevníkov kín a zároveň neurazí Kinga a fanúšikov románu. Aj keď ide prakticky o sfilmovanú polovicu takmer 1,200 stranovej knihy, rozsah materiálu bol stále príliš veľký pre 135 min. dlhú adaptáciu. Je naozaj pochopiteľné, že sa museli niektoré pasáže odstrániť a iné prispôsobiť dnešnej dobe. Na tom nič zlé nie je. No za nekompletné spracovanie detských hrdinov a antihrdinov, na míle od originálu vzdialeného Pennywisa, stvárnenie veľkosti To a neuspokojivé finále, si môžu Muschietti s Daubermanom úplne sami.

Stále však ide o veľmi zábavný a intenzívny horor s originálnym vizuálom, ktorého scény s Pennywisom budú desiť (snáď) aj nadchádzajúcu generáciu milovníkov filmov. To sa určite právom ocitne vo viacerých rebríčkoch najlepších hororových filmov tohto roku a taktiež oprávnene zarobí neskutočný balík peňazí. No aura nevyužitého potenciálu, odfiltrovanej komplexnosti a cenzúry z filmu nikdy neodíde a to je nesmierna škoda.

Ako samostatný horor stojí na svojich nohách a ostatnému hororu v mainstreame i napriek chybám môže arogantne mávať na rozlúčku, no ako filmová adaptácia románu To zlyhal. Je potrebné poznamenať, že jedinečné výkony detských hercov a Pennywisa Billa Skarsgårda môžu za väčšinu z úspechu snímky.

Musíme si počkať na kapitolu druhú, ktorá vyjde zrejme o rok. Možno dva filmy pokope budú filmovou adaptáciou To, na ktorú fanúšik tak dlho čakal.

Pri celkovom hodnotení sme sa snažili zohľadniť podmienky štúdia a spojiť pocity fanúšika filmu s pocitmi milovníka literárnej predlohy.

Hodnotenie: 7.4/10

Komentáre

Komentáre

One Comment

  1. Pingback: Nové informácie o druhej časti hororu To (It) - Horormagória

Comments are closed.