Niekedy je lepšie zamrznúť a prečkať do jari.
Viete, že ide o niečo špeciálne, keď mnohé tradičné médiá venujúce sa filmom začínajú recenzie deklaráciou, že Asi to ukončím (I’m Thinking of Ending Things) od Charlieho Kaufmana, ktorý adaptoval rovnomenný román Iana Reida, „nie je horor“. Hlavne po tom, čo od minulého roka bol film označovaný za „prvý Kaufmanov zárez do hororu“.
Bohužiaľ, stále žijeme v ére, v ktorej čokoľvek vysokej umeleckej a významovej kvality jednoducho nemôže byť horor. Pokiaľ vo filme nelietajú stoličky alebo sa v kríkoch neschováva maskované monštrum, nemôže ísť o hororový film. V tom momente ide o sociálny triler, o ťažkú surreálnu drámu alebo pri najlepšom v anglicky hovoriacich krajinách o „elevated horror“, naznačujúc, že horor ako taký nie je hoden pozornosti.
Horor je univerzálny a stále vyvíjajúci sa žáner pracujúci s emóciami, ktorými oplýva každý z nás. My ako ľudia máme komplexné obavy, strachy rôznych odtieňov a bohužiaľ, naše životy nebežia na strachu z duchov a temných uličiek.
Majster hororu Stephen King má pár rokov v sedemdesiatke a keď ho pozvú na rozhovor vrámci proma ku knihe, vždy dostane tú istú otázku – „Čoho sa bojí on sám?“
Na čo bez váhania odpovie „Mám strach, že stratím svoj rozum.“ Strach z toho, že stratí schopnosť písať. Strach z toho, že zabudne na to, kto je. Strach z toho, že zabudne na to, kto je jeho manželka.
Ako starneme, tak sú naše obavy odlišné a viac reálne. Celé to odštartuje – pre väčšinu z nás – moment, kedy si uvedomíme ľudskú smrteľnosť. S určitosťou vieme len to, že toto je naša jediná šanca na život, aký chceme mať. A to je desivé. Ľudia, na ktorých sa spoliehame, tu na druhý deň nemusia byť. To, čo nás naplňuje zmyslom života, sa môže z ničoho nič stratiť.
Jedna
Presne taký je Kaufmanov Asi to ukončím (I’m Thinking of Ending Things). Vyzlečie vás donaha a ukáže vám, kto naozaj ste. Predostrie vám vaše obavy, strachy a myšlienky, ktoré sa vám občas no pravidelne vkrádajú do čierneho ticha pred spánkom. Film to pritom nerobí povrchne a povýšenecky, dokonca ani nie cynicky či nihilisticky. Nesnaží sa šokovať, nesnaží sa umelo fabrikovať váš vlastný životný príbeh. Nesnaží sa dostať sa vám do podvedomia a manipulovať ním lacnými trikmi. Asi to ukončím to robí úprimne a zrkadlo, v ktorom sa vidíte nahí, je rovnaké pre každého. O to viac je film hrozivý.
Pravdou je to, že čím ste starší, tým vás film viac vydesí. Nie preto, lebo gen Z chýba intelekt na pochopenie toho, o čom film je. Film je väčším hororom pre starších práve preto, lebo v živote učinili viac rozhodnutí. Mali viac momentov, v ktorých si schovali hlavu do dlane a pýtali sa samých seba „Čo ak?“
Rozhodnutia, ktoré sa zdali byť správne a rozhodnutia, ktoré mali katastrofálne následky. A bohužiaľ, aj nečinnosť, nedostatok odvahy a stagnácia sú v konečnom dôsledku rozhodnutia, ktoré majú vplyv na naše životy.
Jedna II
Vkrádať sa do fantázie vlastných spomienok a klásť si dookola tú istú otázku „Čo ak?“ je ľudské a prirodzené. Vytvárať si časové línie a svety, v ktorých sme iní. Možno s inými záľubami. Možno s inou kariérou. S iným partnerom. S iným talentom. S inými schopnosťami. V ktorých sme tak iní, že žijeme životy iných.
Ten najväčší horor? Akákoľvek odpoveď na túto otázku je strašidelná.
Charlie Kaufman des a pocit surreality dokonale vykresľuje svojim pomerom strán 4:3, vysokými krajmi a kamerou, vďaka ktorej sa ako divák cítite buď príliš malý alebo príliš ďaleko. Akoby ste boli väzňom absurdity vo filme. A či chcete alebo nie, väzňom filmu sa naozaj stanete. Aspoň na najbližších niekoľko dní. Niekoľko prázdnych nocí. A ak budete mať šťastie, na film rýchlo zabudnete.
Jessie Buckley, Toni Collette, Jesse Plemons a David Thewlis sú absolútne geniálni. Charlie Kaufman potvrdil svoj talent a výnimočne originálny prístup ku kinematografii.
Oh, že som nespomenul ani len kúsok príbehu filmu? Nuž…
Žena bez mena a jej priateľ Jake prídu na farmu jeho rodičov.
Všetko ostatné je na vás.
Čo viac povedať. Asi to ukončím.
