Recenzia: Prekliate dedičstvo

Horor Prekliate dedičstvo (Hereditary) je celovečerným režisérskym debutom Ariho Astera a už od prvých festivalových premietaní ho sprevádzalo nadšenie a humbuk.

Nielenže si film na sebe hrdo nosil odznak s nápisom “Exorcista dnešnej generácie”, ale aj prvotné recenzie po kino premiérach svojimi hodnoteniami predpovedali zrodenie novej hororovej modly.

Takáto pozitívna šialenosť zvykne filmom viac uškodiť ako pomôcť. Očakávania novej žánrovej ikony a “nikdy predtým nepocíteného strachu” v minulosti podrazili nohy skvelým filmom ako The Witch, It Comes at Night, The Babadook či RAW.

Zahrávať sa s očakávaniami diváka je nebezpečné a to najmä z toho dôvodu, že názory kritikov a divákov sa zvyknú líšiť. Hereditary bol prezentovaný ako to najlepšie, čo horor ponúka. Krátky pohľad na tvorbu Astera však mohol vopred mnohých kino chodičov varovať. Jeho krátke filmy ako The Strange Thing About the Johnsons a Munchausen sú životné drámy so subtílnym humorom. I namočenie nohy do hororu v podobe kraťasu Beau bolo ľudsky reálne. Táto vedomosť mala divákov usmerniť v očakávaniach pri dvojhodinovom filme tancujúceho okolo smrti rodinného príslušníka.

Po skončení premietania bolo v kine počuť nespokojné vzdychy a vtipné poznámky typu “Mali sme ísť radšej na Šmolkov.” Je Hereditary The Witch roku 2018?

Zrejme áno.

Čo však Hereditary naozaj ponúka?

Pozor na spoilery!

Pomaly planúci plameň

V našej recenzii hororu A Quiet Place sme sa v obrovskej miere venovali vizuálnemu spracovaniu a práci s kamerou. “Nemý” horor na tom stavať jednoducho musel, no Hereditary svoju pieseň zvuku a obrazu vystrelil na vrchol medzinárodného rebríčka hitov. Všetky scény sú nepríjemne intímne a ich farebnosť tlmená. Pretiahnutá dĺžka záberov robí sparring partnera nemilo pôsobiacemu tichu, do ktorého pravidelne vyhráva psychoticky zvučný soundtrack. I za normálnych okolností obyčajné scény tak vyvolávajú nervozitu a emocionálnu ťažobu.

V Hereditary sa divácky staneme súčasťou dysfunkčnej rodiny pozostávajúcej z matky Annie, detí Petra, Charlie a otca Stevea po úmrtí Ellen, matky Annie. Rodinné väzby sú však nastolené ešte predtým, než sú odhalené samotným dejom. Všetci žijú vo vlastnom izolovanom svete, izby sú oddelené a vzájomné stretnutia sterilné a prázdne. Bezfarebnosť scén a blízkosť kamier činia z voľne dýchajúceho domčeku tesné väzenie. Táto malosť je dokonalou spojitosťou s prácou Annie – tvorbou modelov domov. Dusno a rezignácia sú asi dva pojmy, ktoré počiatočných 90 min. opisujú takmer dokonale.

Skľučujúci chaos

Najsilnejšou stránkou Hereditary je schopnosť vytvoriť chaos prekrývaním reality so supernaturálnymi elementami. Ari Aster diváka svojsky ťahá za nos, pred zrak mu hádže vízie, paranormálne scény a dialógy odporujúce videnému. Aster si k tomu šikovne pomáha pohľadmi cez oči protipólnych postáv Annie a Stevea, čo len napomáha k vytvoreniu šialenej zmesi, z ktorej sa divák dokáže vyhrabať až v záverečnej 5 minútovke.

Najväčšiu zásluhu má na tom pritom samotný scenár. Annie má históriu bližšie nešpecifikovaného mentálneho ochorenia, ktoré sa prejavuje “námesačnosťou” a bludmi. V minulosti počas jednej zo svojich epizód takmer podpálila svoje deti Charlie a Petra. I keď na prvý pohľad úmrtie jej matky Ellen na nej nezanechalo výraznú bolestivú ranu, neskoršia tragická strata dcéry Charlie, z časti spôsobená činmi syna Petra, Annie totálne zničí. Po rade od novej kamarátky Joan vyskúša svoju bolesť utíšiť kontaktovaním jej ducha. Tým sa započne šialenstvo paranormálnej nátury, ktorému odporuje skepticizmus Stevea.

Divák je odvtedy vedený manželom Steveom k myšlienke, že psychický stav Annie sa zhoršuje a vír supernaturálnych javov jestvuje len v hlavách Annie a po traume ľahko ovplyvniteľného Petra. Cez Stevea sa divák dozvie o psychiatrovi a o tom, že “túto hru už viac hrať nebude”.

Pravda vyjde najavo až po úmrtí Stevea.

Paimon

Posledných 5 minút z démonického finále odhalí skutočnú pravdu za bizarnými udalosťami z celého filmu. Zosnulá Ellen bola líderkou kultu oslavujúceho démona a jedného z kráľov pekla Paimona. Paimon je lojálny Luciferovi a pozná všetky tajomstvá a pravdy Zeme. Okrem toho oplýva schopnosťami vytvárať ilúzie a zjavenia. Pozná minulosť, budúcnosť či dokonca dokáže oživiť mŕtvych.

Misiou Ellen a samotného kultu bolo zvolať Paimona a nájsť mu mužského hostiteľa v pokrvnej línii Ellen. Annie so svojou matkou nemala dobrý vzťah a k Petrovi ju počas detstva nikdy nepustila. Keď Annie očakávala príchod druhého potomka, Ellen verila v chlapca. Vyrobila mu aj rohožku s menom Charles. Keď sa však narodila Charlie, okamžite sa na ňu upäla a strojila plán s využitím Charlie ako prechodného hosťa. Tento plán vyvrcholil práve v udalostiach finále. Všetko od úmrtí až po vraždy bolo súčasťou plánu korunovácie Petra ako Paimona. Po smrti Ellen k tomu mala pomôcť práve “náhodná” dobrá duša Joan.

Za nitky osudu rodiny ťahal po celú dobu kult. Absencia kontroly je paralelne symbolizovaná modelmi domov a replikami životných udalostí, vrátane tragédií a záverečnej scény.

Pod vrstvou démona

I napriek tomu, že v závere filmu sa nitky chaosu rozuzlia a supernaturálny element sa ukáže byť skutočnosťou, démonické posadnutie so sebou nesie metaforický subtext výchovy a strachu z mentálneho ochorenia.

Vo filme sa od Annie dozvieme, že jej matka Ellen sa vždy správala tajnostkársky, záhadne a negatívne ovplyvňovala celú svoju rodinu – a to predtým, než začala trpieť demenciou. Otec Annie sa po dlhých epizódach depresívnych stavov vyhladoval k smrti a jej brat trpiaci disociatívnou poruchou osobnosti spáchal samovraždu obesením. Svoju matku obviňoval z toho, že doňho “pchá ľudí”, čo naznačuje, že sa Ellen snažila o príchod Paimona už predtým.

Fakt, že Annie trpí mentálnou poruchou a jej dcéra Charlie preukazuje bizarné správanie vyvolávalo počas “obdobia chaosu” v deji pocit, že Steve môže mať pravdu a skutočne ide o výplod mysle Annie. No po odhalení démonickej reality naberú chlad rodinných vzťahov a spomínania na mentálne poruchy nový rozmer.

Názov filmu o dedičnosti sa v konečnom dôsledku vzťahuje na generačný zmysel existencie v slúžení Paimonovi – niečoho, nad čím človek nemá kontrolu. Rovnako sa to metaforicky reflektuje v bežnom živote a “démonické” posadnutie predstavuje strach pred vlastnou mysľou a neschopnosťou mať ju pod kontrolou. Annie mala život zaplnený traumami. Samovražda brata, otca, vlastné psychické zdravie a smrť Charlie. Akoby sa jej odmalička všetko rúcalo a jediný spôsob zmierenia našla vo výrobe domčekov – kedy aspoň na chvíľu mohla mať pocit kontroly.

Annie sa nedokázala zbaviť strachu z toho, že psychické poruchy majú “v rodine”. Samu seba presviedčala o tom, že svoje nočné námesačné epizódy nemala už roky a rovnako dlhé obdobie nenavštívila svojho psychiatra. Ignorovaním problému chcela získať kontrolu a zároveň pretrhnúť rodinnú “kliatbu”.

Toto môže byť vyjadrené v spôsobe obety pre Paimona, a teda odrezaním hlavy. V prvotnom význame ide o to, že Paimon takúto formu obety preferuje. Na strane druhej to môže naznačovať podvolenie sa “démonovi” resp. možné a konečné oslobodenie sa z okovov vlastnej mysle.

V skratke, trauma sa prejavuje vo výchove a tá modeluje ďalšiu generáciu. Či už v tom zohráva úlohu aj mentálne zdravie je viac na divákovi a jeho interpretácii.

Záver

Horor Hereditary je nepríjemný, atmosferický, depresívny, tragický, emocionálne ťažký a skutočne desivý. Strach vychádza z reality a zároveň zo supernaturálnych elementov. Ari Aster ukázal, že je možné vytvoriť kvalitný, komplexný a zdrvujúci horor bez využitia lacných ľakačiek. Hereditary je horor s osobnosťou a s myšlienkou. Zaslúži si, aby sa o ňom hovorilo ešte veľmi dlho a i keď nie všetci žánroví fanúšikovia mú prídu na chuť, jedno je jasné – ukazuje možnosti hororového žánru.

Hodnotenie: 9.1/10