Je Tamara doma?
Ak už teraz generáciou zabudnutý rok 2008 priniesol do sveta hororu niečo nádherné, tak je to rozhodne film The Strangers (Oni) od jedného a jediného Bryana Bertina. Tento nádherný počin oživil home invasion subžáner a divákom ukázal, že i jednoduchý film dokáže mať úroveň a šmrnc kultu.
Bryan Bertino napísal scenár pre možné pokračovanie takmer okamžite, no finančné problémy mediálnej spoločnosti Relativity Media brzdili akýkoľvek náznak pohybu dopredu. Okrem toho sa špekulovalo i o tom, že Relativity Media nemá až tak obrovský záujem o sequel. O film sa totiž producentsky predtým staralo štúdio Rogue Pictures, ktoré Relativity Media krátko po vydaní The Strangers v roku 2009 odkúpilo.
Pokračovania The Strangers: Prey at Night (Oni 2: Nočná korisť) sme sa nakoniec dočkali až desať rokov po prvom filme. Scenár bol stále pôvodný od Bryana Bertina, no s úpravami a adaptáciou Bena Ketaia (The Forest, 30 Days Of Night: Dark Days). K réžii sa dostal Johannes Roberts (The Other Side Of The Door, Storage 24, F, 47 Meters Down).
Mal sequel vôbec význam a ako áno, ako dopadol?
Volám sa Kinsey a neznášam svoj život
Prvý film na vražedné pomery vynikal opatrným nastolením vzťahu medzi Jamesom a Kristen, ktorú hrala Liv Tyler. Za pomoci nevtieravých flashbackov a reči tela bolo jednoduché cítiť lásku neperfektnej dvojice a zamilovanú frustráciu po nevydarenej žiadosti o ruku. Dovolenkový dom posiaty lupeňmi ruží len dopĺňal pocit pokoja a bezpečia, na čom home invasion subžáner stavia. Dôležitým aspektom bolo aj to, že po začatí teroru mal divák dôvody a túžbu držať palce obidvom aktérom. Len aby sa im podarilo prežiť a ráno sa mohli za triezva porozprávať o svojej budúcnosti.
Pokračovanie na citlivý úvod s dôrazom na postavy a ich vzťahy absolútne zabudlo. Zabudlo je možno až príliš jemný výraz, prakticky sa v tomto prípade človek stretne s jednodimenzionálnymi postavami, ktorých osobnosti ohraničujú klišé frázy zvýrazňujúce ich stereotyp. Akoby ani nešlo o víziu toho istého človeka. Kontrast oproti prvému aktu vo filme z roku 2008 je necharakteristicky výrazný.
Nastolenie pováh postáv a ich vzťahov je pritom veľmi dôležité aj v subžánroch ako slasher a home invasion. Divák chce a potrebuje cítiť teror a strach. Divák chce byť zainvestovaný do osudov postáv v nebezpečenstve a zároveň im držať palce, aby prežili.
Nejde ani tak o to, že to v tomto prípade nefunguje. Ide hlavne o zvolenú formu. Od úplne prvého dialógu pri odchode z domu až po príchod do kempu sa vlna interakcie pohybuje medzi slovenskými rodinnými seriálmi a béčkovými slashermi z 80. rokov. Prvá polhodina je proste mučivá a nebyť alkoholom povzbudenej dievčiny v 19. rade, asi by sa táto recenzia nikdy nenapísala.
Vytvorenie si vzťahu s akoukoľvek postavou je priam nemožné, a to mal J. Roberts k dispozícii Christinu Hendricks. Šikovnú herečku tu však očividne využili na chvíľkové skrášlenie, čo je nepochopiteľný ťah. Fakt, že i teraz je z pamäti náročné akokoľvek opísať otca Mikea a syna/brata Lukea, je len dôkazom toho, akí sú bez chuti. Na druhej strane je tu extrém stelesnený v Kinsey, ktorá sa zasekla na protivnom vrchole svojej emo fázy. Fejkový nábeh na final girl tak so sebou niesol nechcené emócie. Namiesto napätia a strachu človek musí súcitiť s maskovanými vrahmi a držať palce pre zmenu im.
Tie roky osemdesiate
The Strangers (Oni) ako horor vynikal bezútešnou atmosférou a dokonale dosiahnutým terorom. Zamaskovaná trojica hrala hru na mačku a myš, zahrávali sa s Kristen a Jamesom do úplného rána. Klopali na dvere, robili hluk, otvárali dvere, prechádzali sa po dome a to všetko z dôvodu predlžovania desu a teroru. Priebeh mali pod kontrolou a dokonca i šťastie hralo v ich prospech. Každý tušil, ako to skončí, no práve sledovanie sympatickej dvojice v bezvýchodiskovej situácii bolo tým najzábavnejším na celom filme. Záver bol len čerešničkou na torte.
Sequel presedlal z home invasion na čistejší slasher. Čo samo o sebe nie je zlé, no rovnaké kvality teroru a napätia už viac neponúka. Namiesto toho je film obalený do osemdesiatkového kabátu. Zábery z nízkeho uhlu, zoom a zoom vyhýbajúci sa chcenému bodu priblíženia sú skvelé techniky, ktoré vyvolávajú nostalgiu. Tieto scény hororovému fanúšikovi pripomenú staré klasiky ako The Texas Chain Saw Massacre či The Town That Dreaded Sundown .V spojení s populárnou hudbou 80. rokov tak ide o zaujímavú kombináciu. Prvá krvavejšia scéna v aute a zábery pri bazéne sú nezabudnuteľne a patria medzi to najkrajšie, čo horor v tomto roku zatiaľ priniesol. No aj tu platí „Menej je niekedy viac.“
Inšpirovať, vzdať poctu a navodiť retro pocit je v poriadku. Problém nastáva vtedy, keď je toho tak veľa, že film začína pôsobiť ako študentský projekt hipsterov zamilovaných do Carpentera. Znovu si môžeme pripomenúť slovo identita. Hororu The Strangers sa podarilo v spleti hororov z fabrík vystrčiť hlavu vlastným štýlom a osobnosťou. Prečo by to niekto zahodil a nahradil vykradnutím slasherov z minulého storočia?
Jej meno je Christine
Trojica zamaskovaných vrahov nesie prezývky Pin-Up Girl, Dollface a Man in the Mask. Najväčšou výzvou pre sequel bolo to, čo s nimi spraviť. Vytvoriť okolo nich mytológiu? Nechať ich tak? Naznačiť ich pozadie?
Mnohé pokračovania zvyknú práve kvôli tomuto zlyhať. Divák má svoje očakávania a čokoľvek nižšie sa považuje za nevďačný neúspech. V prípade Nočnej koristi bolo zrejme najlepším riešením nerobiť nič. Bola by to bezpečná voľba, no prvý film ukázal dostatok na to, aby pokračovanie mohlo dojazdiť na svojej mysterióznosti.
Bertino a J. Roberts to však videli inak. Ako sme spomínali, v prvom filme sa odbavovali na spôsobovaní niekoľkohodinového teroru, ktorý ukončili príjemnou rituálnou vraždou počas slnečného rána. Ich vyberanie obetí bolo vždy náhodné a motívom bola číra možnosť vraždiť. V Nočnej koristi sa ich modus operandi zmenil a krv tečie omnoho skôr. Sklamaním je aj ich spracovanie, a to hlavne v prípade Pin-Up Girl, ktorej komická vložka zruinovala inak nádherný začiatok bazénovej scény.
Osemdesiatkový horor pretiekol do topánok vraha s menom Man in the Mask. Je viac než očividné, že sa J. Robertson inšpiroval hororom Christine. Scény s autami jednoducho vyzerajú ako nepoužité zábery z tejto klasickej filmovej adaptácie S. Kinga. No Man in the Mask je pravdepodobne Michael Myers, Jason Voorhees a Madman v jednom, pretože ak inak zábavná posledná 15 minútovka nebola cutscéna z hry Friday the 13th: The Game, tak rušíme web a končíme. Takýto neopatrný prístup k (mierne) ikonickej postave je trestuhodný. Nostalgia síce pekná, no nezmyselná.
Záver
Podľa recenzie to zrejme vyzerá tak, že na filme nič pozitívne nie je. No až na prvých tridsať minút a katastrofálne postavy ide o zábavný, akčný a krvavý počin na ktorý sa dobre pozerá. Keby bol tento projekt nezávislý od mena The Strangers, hodnotenie by bolo zrejme vyššie. No The Strangers: Prey at Night (Oni 2: Nočná korisť) je sequel k pomaly kultovému hororu a diváci naň čakali celých desať rokov. Zmeny The Strangers pripravili o vybudovanú identitu a prílišný dôraz na odkazy k osemdesiatkovým hororom z neho urobili vlhký sen hororového fanatika pracujúceho na svojom debute.
Zmena MO svätej trojice je nezvyčajným rozhodnutím a ak záver filmu naznačuje to, čo zrejme naznačil, môžeme sa tešiť na tretí film. Možno ak sa nad scenárom nebude špekulovať 10 rokov, dočkáme sa „pokračovania“, ktoré si Oni zaslúžia. The Strangers: Prey at Night (Oni 2: Nočná korisť) je zabudnuteľný a priemerný horor, ktorý zachraňujú hudba, akčnosť a návrat pekných masiek.
Hodnotenie: 5.5/10
