Recenzia: Jigsaw (2017)

Hello Kramer, my old friend…

Filmová séria Saw je vo všeobecnosti označovaná za moderného vlajkonosiča torture porn subžánru, či už s výkrikom od radosti alebo od hnusu, filmy Saw zanechali na každom z nás aspoň drobný fliačik krvi. Posledná časť vyšla v roku 2010 pod názvami Saw 3D, Saw: The Final Chapter alebo proste Saw VII. Aj keď išlo o nemastný-neslaný záver, snáď každý bol ochotný prijať toto finále ako definitívny uzáver na filmovej sérii, ktorá sa do histórie hororu zapísala zlatým písmom. No ale z nejakého dôvodu sme tu a pred nami máme znovuzrodenie Saw. Ahoj Jigsaw.

Od filmu Jigsaw s dátumom vydania 2017 a teda celých 7 rokov po poslednej časti, mal zrejme každý nejasné očakávania. Musí predsa existovať pádny dôvod pre ktorý sa Twisted Pictures a Lionsgate rozhodli vytiahnuť Jigsawa z hrobu.

Premýšľanie nad recenziou a vôbec hodnotením bolo skutočne náročné. Je fér vyčítať to, čím trpí väčšina filmov zo série? Je fér chváliť to, čo sme videli už 7-krát predtým? Je fér nechať sa opantať príjemným pocitom nostalgie pri počutí hlasu Tobina Bella aka Johna Kramera? S týmito otázkami sa môžeme vrhnúť do recenzie filmu Jigsaw. Upozorňujeme, že recenzia NEOBSAHUJE spoilery.

Ahoj, moje meno je John Kramer

“Ahojte. Volám sa John Kramer a v jednu osudnú noc sa mi celý svet obrátil naruby.” Príbeh Johna Kramera ako vraha s originálnou prezývkou Jigsaw je legendárne známy. Jeho manželka vinou kriminálnika príde o dieťa a ich vzťah uviazne v jednej veľkej depresívnej bubline. Neskôr mu je diagnostikovaná rakovina v pokročilom štádiu. S pocitom, že si naňho sadla všetká záťaž sveta, sa pokúsi pokryť výdavky na liečbu rakoviny cez svoju zdravotnú poisťovňu, ktorá ho odmietne.Ťahajúc celý svet za sebou sa uchýli k spáchaniu samovraždy. Tú však zázračne prežije a s novou vďakou pre život sa vydá na cestu šírenia svojho morálneho učenia.

John Kramer, nechtiac inšpirovaný prvými kresťanskými učeniami, východnými a dokonca aj západnými filozofmi, na svoj život aplikuje jednoduchú poučky etiky. Podľa neho je možná individuálna transformácia človeka skrz bolesť a utrpenie. Uviaznutie v situácii na hrane života a smrti má údajne veľmi čarovnú moc. Johnove hobby spočíva v zbieraní hriešnych jedincov a hádzaním ich do situácií, v ktorých im nevadí fakt, že pravdepodobne umrú, ale to, akým spôsobom svet opustia. Zlatým pravidlom však bolo vždy to, že osud hriešnikov na ceste k znovuzrodeniu nie je vopred spečatený. Každý má šancu na prežitie a morálne spasenie. Tento prístup je to, čo filmová séria Saw v konečnom dôsledku kritizuje.

Filozofia, ktorá sa spolieha na blahodarný efekt bolesti a utrpenia je vo svojom jadre chybná. Naprieč filmami mohol divák vidieť konkrétne negatívne následky tejto metódy. Preživší trpia traumou, ich životy upadli ešte do väčších hlbín temnoty a Jigsawovi prívrženci v konečnom dôsledku dokážu, že sú stále tie isté chybné bytosti túžiace po pomste a moci. Nezabúdajme na to, že i Jigsawova obľúbená Amanda zlyhala vo svojom ultimátnom teste. Jigsaw túžil po tom mať vlastný “kult” etickej čistoty, no aj on si začínal uvedomovať, že zlyháva. John Kramer bol osamelý vlk. Jediný znovuzrodený, no obklopený vlastnými nepodarkami.

Samozrejme, buďme k sebe úprimní. Hlavným lákadlom nebola len zvrátená filozofia, ale spôsoby vrážd a pasce. I napriek tomu, že (zväčša) všetky filmy Saw mali rôznu atmosféru a sústredili sa na odlišné veci, jedno mali vždy spoločné- brutálne, kreatívne a groteskné popravy. Dohromady ich lepila deravá dejová kontinuita a zvraty, i keď nie nepredvídateľné, schopné zdvihnúť úroveň zábavy.

Mali sme tu filmy, ktoré sa sústredili na aspekt Johna Kramera, časti, ktoré obsahovali čo najviac zvrátených momentov, pokračovania snažiace sa do popredia pretlačiť investigatívnu líniu a v konečnom dôsledku filmy, ktoré dbali na groteskné, priam komické elementy.

Kde spadá Jigsaw?

Spľasnutý prísľub grandióznosti

Film začne veľmi sľubne a prekvapivo so strechovou naháňačkou. Známy kriminálnik s rozbuškou v ruke uteká pred políciou a vyžaduje prítomnosť detektíva Hallorana. Pred svojim osudným momentom mu prezradí, že sa začala hra a on nemá na výber. Halloran dá príkaz na streľbu do oblasti jeho ľavej ruky s rozbuškou a s jasným zákazom ohrozenia jeho života. Niekto ho však trafí priamo do hrude a jeho telo vyplaví USB kľúč s hlasom Johna Kramera. Ak ste náhodou pozabudli, John Kramer je mŕtvy už nejaký čas… teda bol.

To však nie je to jediné, čo sa začne vyplavovať. Obete pribúdajú, DNA patrí neslávnemu Jigsawovi, hlas na nahrávkach je v 100% zhode s hlasom Jigsawa a nič nenasvedčuje tomu, že ide o zmanipulovaný audio záznam. John Kramer je späť a rozohral ďalšiu partiu. O 10 rokov neskôr od poslednej hry.

Samotný koncept je vcelku jednoduchý. Scény vyšetrovania striedajú tie s uväznenou štvoricou. Všetko to však pôsobí veľmi komorne a malo. Pozor, nie príjemne komorne a “indie”, ale jednodimenzionálne. To však nie je to jediné jednodimenzionálne vo filme. Očakávať komplexné postavy od znovuzrodenia Saw je asi choré, a to i napriek tomu, že v minulosti sa viaceré časti Saw snažili priniesť sympatické obete s pestrou minulosťou, ku ktorým bolo jednoduché vybudovať si vzťah. Jigsaw však ponúka naozaj to najhoršie doteraz. K hráčom je takmer nemožné utvoriť si akékoľvek spojenie. Nie je to chyba hercov samotných, ale scenáru. Carly je na pohľad drsná “blbaňa” s reagovaním pod stresom na úrovni čerstvo narodeného ježka, Anna je plťka po ktorej sa šúcha progres deja skrz frázy, Ryan je stelesnením komediálneho uvoľnenia a Mitch je proste nič. Jediné, čo ich zachraňuje od kompletnej diváckej ľahostajnosti sú flashbacky prezrádzajúce dôvody, prečo hrajú hru pod drobnohľadom bábky Billyho.

Táto choroba jednodimenzionálosti nakazila aj vyšetrovateľov a zainteresovaných pracovníkov s mŕtvolami. Detektív Halloran je sexistický mačo, Nelson je “muž od vedľa”, El je červenovlasá “Prosím, škrť ma, láska” kráska a detektív Hunt je “správňak” do počtu. Samozrejme, jednotvárnosť postáv je možné odpustiť v prípade, ak to divák dostane vynahradené skrz morbídne eliminácie zo súťaže o život. A tu leží ďalší problém.

Ani hračky nie sú tým, čím bývali

Jigsaw ponúka tie najnudnejšie a najmenej kreatívne pasce. Séria Saw bola vždy známa absurdnými prístrojmi a vražednými osudmi, a to do bodu, keď divák začínal pochybovať o mentálnom zdraví tvorcov. Aj posledná časť Saw 3D mala niekoľko šialeností. Tu? Meh. Pochopiteľne, otvorené a pomleté telá tu človek jednoznačne nájde a minimálne jedna scéna je schopná vyvolať WTF efekt, no je to veľmi málo pre nástupcu série, ktorá je známa svojou bizarnou surovosťou.

Ahoj, som John Kramer?

“Hej! A čo John Kramer?” pýtate sa. Áno, nezabúdajme. Motívom filmu je hľadanie Johna Kramera a možných pomocníkov. Fanúšik série Saw je zvyknutý na rôzne zvraty, pri ktorých sa človeku zamotá hlava. Práve táto posadnutosť “A-há!” momentami je jedným z dôvodov, prečo sú filmy Saw slávne pre dejovú a chronologickú deravosť. Neskoršia snaha zalátania trhlín vytvárala ďalšie a ďalšie nejasnosti. Jigsaw v tomto nie je bez chyby. Spoilovať táto recenzia nič nebude, no film v konečnom dôsledku stavia na dvoch “A-há!” momentoch, ktoré majú skutočne len krátkodobý účinok. Ten účinok spľasne v momente, keď si začnete klásť otázky “Ako? Čo? Kedy?” Pre svoj ultimátny zvrat sa tvorcovia rozhodli využiť čarovnú paličku vo forme “To sa stalo veľmi dávno a vy ste to nevideli.” Aby bola táto recenzia fér, dôvod prečo o dosť podstatnej súčasti života Jigsawa nik nevedel je ponúknutý, no je nemožné zbaviť sa pocitu, že ide o podraz na divákov za účelom natočenia filmu po 7 rokoch. Ohliadnuc od toho, film Jigsaw vo finále odbočuje od zlatého pravidla hry “Je možné vyhrať, i prehrať.” V predošlých častiach toto odbočenie slúžilo ako kritika výsledkov Kramerovej metódy. Divák si je toho vedomý, videli sme to. V tomto prípade ide o zbytočný a rušivý element.

Obal zo zlata

Recenzia síce pôsobí pomerne negatívne, no sú tu aj veci, ktoré si zaslúžia pochvalu. Na režisérskej stoličke sa tlačili bratia Spierigovi, ktorých určite poznáte vďaka filmom Daybreakers a Predestination. Ich profesionálny talent je tu naozaj viditeľný a Jigsaw je natočený veľmi pekne a cinematicky. Prestrihy medzi pascovou oblasťou a vyšetrovaním sú poskladané citlivo a čo najmenej rušivo. CGI je tu veľmi subtílne a praktické efekty morbídne nádherné a finále, i keď pozliepané, v konečnom dôsledku dokáže uspokojiť, ak prestanete premýšľať nad variáciami logickej postupnosti.

Dajme si Repete!

Na začiatku recenzie sa nachádza viacero otázok, no tou najpodstatnejšou je “Bolo potrebné, aby tento film vznikol?” a odpoveď je jasné nie. Jigsaw neprináša nič nové a nič svieže. Ako znovuzrodenie sériu Saw nikam neposúva a potenciál zostal naďalej nevyužitý. Na konci filmu fanúšika série chytí pocit déjà vu. Jigsaw bude známy ako jeden z “tých Saw filmov”, pravdepodobne v rebríčkoch “od najlepšieho po najhoršie” bude okupovať spodné priečky. Jigsaw je nepotrebné pokračovanie vzniknuté za účelom rýchleho zárobku počas obdobia Halloweenu. Najdesivejší je však prísľub sequelu.

Skalní fanúšikovia zamilovaní do každej časti Saw budú relatívne spokojní aj teraz. No každý, kto očakával o čosi viac, zostane sklamaný. A tým by sa film Jigsaw dal aj nazvať. Sklamaním.

Hodnotenie: 5.9

Ak sa ti páči, čo robíme, zváž podporu Horormagórie.