Prečo ľudia milujú horory?

V tomto článku sa pozrieme na to, prečo ľudia milujú horory.

Prečo milujeme horory?

Ak čítate tieto slová, existuje vysoká šanca toho, že konzumujete hororové filmy s väčšou chuťou a pravidelnosťou oproti priemernému filmovému divákovi. Pri komunikácii s našimi čitateľmi ohľadom tipov na „dobré horory“ takmer vždy spomenieme, že každý fanúšik hororu má rád niečo iné. Je to pravda. Dať dokopy dvoch fanúšikov hororu a očakávať, že sa čo i len kompromisne stretnú v šedom jadre svojich vkusov je absolútne nemysliteľné. Každý vyhľadáva v horore niečo iné a ak má niekto napozeraných cez 500 filmov, jeho/jej vnímanie hororového zážitku je radikálne odlišné od človeka, ktorého zoznam videných hororov tvoria len desiatky filmov.

Možno patríte medzi tých, ktorí sú schopní pozerať horory len v prítomnosti inej osoby. Možno preferujete samotu a možno ste jedni z tých, ktorí sa pri filmoch neboja, no i tak horory vyhľadávajú. Nech sa už na spektre hororového fanúšika nachádzate kdekoľvek, spolu s ostatnými žánrovými divákmi máte jedno spoločné – horor je zážitok. Prečo však ľudia vôbec vyhľadávajú horory? Prečo sa človek rád bojí a prečo váš inak dobrý kamarát označí každý jeden horor za komédiu? Tieto otázky sa snažila zodpovedať nielen psychológia, ale i ostatné vedecké oblasti.

Horor ako reakcia

Väčšina sa dostala k hororu v detských časoch. Išlo o podobný fenomén akcie-reakcie ako pri motivácii kúpiť si cigarety. Bolo to zakázané, zlé a rodičia tým vo všeobecnosti opovrhovali. Táto túžba vykonať niečo nepovolené je tým, čo dieťa ťahalo k hororu. Podľa profesora Jamesa B. Weavera III, PhD, tento vnútorný pocit z hororového fanúšika neodíde ani v dospelosti. Je už nastálo zavŕtaný v ľudskej mysli.

Pre vyhľadávanie hororov existujú aj iné dôvody. Ak ste starší, určite viete, že hororové filmy vnímate inak ako v čase detských hračiek, či počas puberty. Ako dobrý príklad slúži legendárny Halloween (1978). V čase mladosti sa pravdepodobne sústredíte na maskovaného vraha a jeho teror. V dospelosti ako rodič vám pravdepodobne bude naháňať väčší strach nebezpečenstvo hroziace deťom. V tomto je hororový žáner unikátny, lebo i keď pôsobí jednoducho, jeho univerzálnosť na rôzne etapy ľudského života zaručuje neustálu aktuálnosť a životnosť.

Hororovému žánru sa podľa sociologičky Margee Kerr darí v obdobiach spoločenských, politických či iných globálnych problémov. Po páde dvojičiek v USA v roku 2001 nastalo obdobie v kinematografii, ktoré sa označuje za „post 9/11 cinema“. V ňom výrazne dominoval hororový žáner. I keď samotné filmy neriešili blízkosť terorizmu a bolesť tragédie, slúžili ako forma katarzie. M. Kerr to vníma ako jav, pri ktorom spoločnosť podobne živému organizmu vyhľadáva spôsoby, ako si vytvoriť pocit kontroly. Po 11. septembri roku 2001 boli minimálne obyvatelia USA v strachu, v neistote a v paranoidnom stave. Hororové filmy umožňovali dať divákovi pocit kontroly nad desivou situáciou. V období bezmocnosti aj ubezpečenie morbídneho virtuálneho zážitku dokáže pomôcť.

Čo sa deje s telom?

Aj keď nadpis tejto sekcie pôsobí ako názov brožúrky rozdávanej žiakom druhého stupňa základných škôl, naozaj sa nejdeme baviť o puberte a zmenách ľudského tela. 

Aj napriek tomu, že si človek uvedomuje fakt, že pohyblivé obrázky nie sú realitou, jeho mozog si už tak veľmi istý nie je. Mozog, síce veľmi mocný orgán, sa nestihol adaptovať na technológie ako je napr. film. Toto potvrdzujú aj fyziologické zmeny pri pozeraní strašidelných filmov. Glenn Sparks Ph.D, profesor komunikácií na Purdue University sa v jednej zo svojich štúdií ohľadom vplyvu hororovej kinematografie na diváka venoval aj fyziologickým zmenám. Pri sledovaní strašidelného filmu dochádza k poklesu telesnej teploty, výraznejšiemu poteniu dlaní, k zrýchlenému tepu, zvýšenému tlaku krvi a svaly začnú pevnieť. Tento fyziologický stav je predzvesťou tzv. fight or flight (bojuj alebo uteč) stavu, kedy sa človek premení na mašinu, ktorú zaujíma prežitie. V tomto inštinktívnom procese začne ľudský organizmus vyplavovať hormóny endorfín, sérotonín, dopamín, adrenalín a oxytocín.

Prečo pozeráme horory?

Ak sa vám zdalo, že sme posledný odsek odstrihli aj s myšlienkou, tak to preto, lebo pokračuje tu. Sociologička Margee Kerr sa venuje štúdiu strachu takmer celý svoj profesionálny život a lásku k hororu považuje za úplne prirodzenú. Vie ju dokonca vysvetliť. Vyššie spomenuté hormóny pripravia ľudský organizmus na boj o prežitie. Človek v stave fight or flight zažíva pocit dostatku energie, jeho telo je pripravené pomáhať ignorovať prípadnú bolesť a zbytočné funkcie ako kritické myslenie sa jednoducho vypnú. To znie ako recept na krásne časy. Teraz si predstavte, že tieto hormóny a celkové fyziologické reakcie z hororov človek zažíva aj pri vzrušení, sexe, radosti a smiechu. Samozrejme, to neznamená, že sa dá ľudský stav pri strachu zo smrti porovnať so zážitkom milovania sa s partnerom. Podľa M. Kerr je podstatný kontext situácie. Aj napriek tomu, že mozog berie automaticky všetko vážne, divák cíti istú úroveň bezpečia. Ide o podobný efekt ako pri jazde na šialených kolotočoch. V človeku sa na pohľad nelogicky striedajú pocity strachu a radosti podľa toho, v akej fáze trati sa nachádza.

Podľa filmového kritika Scotta Weinberga je práve schopnosť tvorcov prispôsobiť situácie očakávaniam diváka tým, čo delí dobré horory od zlých. Ak je horor schopný vyvolať legitímny strach a zároveň vytvoriť zdravý priestor pre uvedomenie si vlastného bezpečia, dochádza k pozitívnemu zážitku porovnateľného napr. s adrenalínovým športom. Práve táto honba za dopamínom a adrenalínom je ďalším prvkom, ktorý divákov núti vracať sa k hororovým filmom.

Profesor Glenn Sparks Ph.D vidí za radostným vracaním sa k hororu aj iný dôvod. Po skončení filmu v človeku naďalej pretrváva fyziologické vzrušenie, ktoré dokáže zintenzívniť aktuálne emócie. Nazýva sa to proces prenosu excitácie. Ak ste po filme boli v spoločnosti priateľov, tieto pozitívne emócie sa zvýraznia a vo vašej mysli sa budú asociovať s hororovým zážitkom. No funguje to aj z opačnej strany. Ak vás počas tohto procesu prenosu excitácie niekto poriadne naštve, môže sa to preniesť aj do vašej chuti na ďalší hororový film.

 Prečo niekto nenávidí horory?

Určite každý z nás pozná niekoho, kto hororové filmy naozaj nemusí, ba dokonca jeho správanie hraničí s iracionálnou nenávisťou. Postoj k strachu a s ním súvisiacim nebezpečenstvom (i keď virtuálnym) závisí nielen od fyziológie jedinca, hladín hormónov, ale i od samotného emocionálneho stavu. Reakcie na strach a nebezpečenstvo sú tak vždy odlišné. Niekto sa baví pri hororových filmoch, no v živote by ste ho nedostali na nočný kemping na cintoríne. Na druhej strane môže byť človek absolútne v pohode so samotárskym životom v údajne strašidelnom dome, no na večer pri hororových filmoch ani len nepomyslí. Strach z nebezpečenstva je evolučne univerzálny, no reakcie sa líšia.

Fenomén nebojácnosti

V tomto prípade sa ideme venovať zvláštnemu fenoménu, s ktorým ste sa určite stretli a možno sa aj vo vás pravidelne manifestuje. Nepochybne sa vám stalo to, že ste započuli kamaráta v aute, prípadne neznámu osobu v prostriedku hromadnej dopravy, ako sa svojim spôsobom chvália, že sa filmu vôbec nebáli. Tento fenomén súvisí s genderovými úlohami v našej spoločnosti. Pochopiteľne, nič nie je čiernobiele a súčasná spoločnosť sa pomaly zbavuje démonov spoločnosti, ktoré od určitého pohlavia mali svojské očakávania. No podľa profesora Glenna Sparksa, Ph.D si ľudia kultúrou a históriou zakorenené stereotypy vynahrádzajú vo svete zábavy.

Glenn Sparks, Ph.D to prirovnal k dávnym praktikám výchovy, ktoré napr. na muža tlačili a snažili sa ho vymodelovať podľa určitých predstáv. Ide o stereotypy typu „muž musí byť silný“, „buď chlap a neplač“. Od muža sa v podstate očakávalo konkrétne správanie a jeho súčasťou bola „chlapská“ reakcia na nebezpečenstvo. Tým, že tieto rodové stereotypy z našej spoločnosti miznú, podobné správanie je možné badať u kohokoľvek. No ako súvisí s hororovými filmami?

Po skončení hororového filmu u väčšiny dochádza k miernej hrdosti prekonania hrozby. I keď si divák uvedomuje, že išlo o virtuálny zážitok, jeho evolúciou zakorenená reakcia je cítiť zadosťučinenie v boji s nebezpečenstvom. Išlo evolučnú výhodu v bojoch. Aj táto reakcia sa však líši a u každého má inú podobu. V spojení s psychológiou jedinca, ktorého enviromentálne aspekty počas dospievania ovplyvnili natoľko, že sa od neho očakáva riešenie náročných situácií bez zbytočného nonsensu, dochádza k špecifickej reakcii na strach. Tá slúži ako validácia sociálneho statusu v porovnaní s ostatnými.

Záver

Snáď vám tento článok dal aspoň pár nových poznatkov a namotivoval vás k všímaniu si vlastných reakcií pri sledovaní hororového filmu. Schválne, skúste si všímať, ako sa mení váš vkus, ktorý subžáner preferujete a ako sa cítite na konci filmu. Prečo sa k hororu vraciate a prečo zaberá značnú časť vášho voľného času? Svoje poznatky nám kľudne napíšte do komentárov.

Zdroje: http://www.margeekerr.com, http://flavorwire.com, https://www.webmd.com, www.businessinsider.com